„Petr? Viděli jste se? Tak nám řekněte co se Vám na tom Vašem vystoupení líblo a řekněte jedno doporučení ke zlepšení“ – tak a už som vedel, že toto nebude jednoduché.

Kým sme svoju dcéru celkom pochopili, museli sme zažiť kúsok z jej sveta…

Veď tak to bohužiaľ ešte chodí. Slnko pálilo a bolo dusno. Bolo neskoršie popoludnie a deti sa chceli kúpať. Vzali sme ich teda na najbližšie kúpalisko. Najbližšie? Veru najbližšie, bolo to cca 7 kilometrov juhovýchodne.

Už po druhý krát máme tú česť prizerať sa na „aktívnu výchovu“ vtáctva. Neviem čím to je, ale som rád, že tam sú….

Pol tretej poobede. Zvoní mi telefón: – Príď rýchlo domov, potrebujeme auto aby sme išli na Kramáre! – Ježiši, čo sa stalo??? – Ja neviem, Katka sa chvíľu dusila a kašľala. Vravela, že sa hrala s retiazkou, asi ju zhltla. Tak rýchlo ako som zbledol, som sa v práci ospravedlnil a už som štartoval.

Vonku bolo nechutné počasie, že nehodno ani psa vyhnať – ako sa hovorí. Mal som dovolenku, pretože deti mali prázdniny, nuž oddýchnuť som si chcel aj ja. Dojedli sme raňajky a znova, ako každý deň, som premýšľal o programe, ktorý by ich bavil. Lenže to počasie…. Nuž napadla mi kravina, že im kúpim playstation.

„Vieš, nemôžeš sa celý rozdať, musíš byť aj kúskom egoista!“ Možno mal pravdu, ale…
Úplne som na seba zabudol, keď som pri pôrodoch vítal svoje deti na tento svet. Obe boli nádherné! Také slzy šťastia som nikdy predtým na svojej tvári nepocítil…

…na pančuche očko, opretá v prievane o prostú stenu metra hľadela priamo do mojich očí. V tom dave si našla práve mňa… A ja som bol v rozpakoch. Vôbec som netušil, čo sa jej v tej chvíli naháňalo hlavou, ale vyzerala spokojne. Taká vyrovnaná so všetkým. Opätoval som jej pohľad a čakal som, čo bude.