Túžiš po šťastí? Tak si naň zamier, jednoducho si ho nastav ako cieľ! Dá sa to? Nakresli si veľký terč a do stredu ho zobraz ako desiatku. Ako gro všetkej snahy! Tam budeš mieriť. Ale budeš potom cítiť, že pri dosiahnutí tohoto cieľa to šťastie naozaj nájdeš? Fakt si to budeš myslieť?  No tak si ho rozmeň na drobné a stanov si z jeho fragmentov malé ciele. To budú tie kruhy okolo. A tak si vybuduješ pomyslené schodíky k tomu svojmu veľkému, no nie? A potom? Potom už len postupne, krôčik po krôčiku sa budeš snažiť na tieto malé schodíky našľapovať a plniť na nich úlohy tak, aby si mohol vystúpiť o schod vyššie. Vyššie k ďalšiemu mini-cieľu. Len tak sa dostaneš k tomu veľkému a vysnívanému šťastiu. Nie?

„Kurva, ja som v gitare!“ – povedal prekvapene kamarát, keď sa zhulený váľal na posteli na chate, kde sme silvestrovsky žúrovali. A hneď na to nám do detailov opísal ako sa cíti. Ako nad sebou vidí struny nad kruhovým rezonančným otvorom gitary a ako sa tam ukrčený v sediacej polohe drží rukami jedného z výstuhových rebier akoby ho chceli odtiaľ vytriasť. Pevne a rozhodne…

„Snaž se ve svém životě udělat věci, které Tě odprostí od stresu, nervů a smutku. Udělej to pro svůj lepší život…“

Nie je to tak dávno, keď mi toto povedal jeden skvelý, múdry a navyše veľmi krásny človek!

Vraj sa to nestáva často, že by sa súčet 1 a 1 rovnal nule, najmä v matematike vôbec. Klasické opozitum k tomuto vzorcu a v podstate tiež blbosť, ktorá je viacmenej známa, je 1 + 1 = 3 a viac. Z matematického hľadiska tiež nesprávny výsledok, ale z hľadiska ľudských vzťahov je to ten pozitívnejší a perspektívnejší výsledok. V oboch prípadoch však matikár krúti hlavou, že nám zase hrabe, veď čísla nepustia…

Môj Anjel mal všetko, čo by som si prial aby môj anjel mal…
Našiel som ho celkom náhodou za hranicami všedných dní, keď som sa dokázal odpútať od všetkých svojich starostí.
Padol mi nečakane a nevysvetliteľne do oka ako úlomok tŕňa z ruže, ktorá sa na slnku vyhrievala a ja som ju tajne obdivoval. V popredí hrajúce kapely dotvárali tento čarovný moment a ja som sa pristihol ako sa mu tajne pozerám zozadu na krídla. Pierka na krídlach mal tak nádherne prirodzené, tak dômyselne poprekladané, že som si z tej jeho priam dokonalosti zabudol vrátiť spodnú sánku do stavu v akej bola predtým.
Už v tejto chvíli som vedel, že je to on… Môj Anjel!

Je úplne jedno, či tvojou cestou svieti slnko, alebo leje ako z krhly. Svojou cestou musíš ísť tak, či tak. A nesmieš si sťažovať, lebo si si ju vybral sám. Tak by povedal každý, kto by ťa mohol počuť cez otvorené okno. Ten predsa nevidí a necíti to, čo si v sebe – vo svojom aute vezieš. Preto si to okno radšej zatvor… a dus sa v tom láskavo sám. Bez možnosti prísunu vzduchu.

A keď ma naserieš, otočím ti splodiny z výfuku priamo do kabíny. Tak drž volant a štráduj tak, ako je od Teba očakávané… jasné? Lebo inak ťa budú mať všetci v zuboch….

Uzavretý do seba ako v jaskyni sa z posledných síl snažiť o úsmev pre druhých, aby nebolo vidieť, že sa niečo vo vnútri deje. Vždy je to tak, že pokiaľ nepootvoríš dvere, nie je vidieť, čo je za nimi. A to, čo sa tam deje teraz nie je vôbec, ale vôbec farebné…

Bohatej je človek tehdy, když sám sebe považuje za spokojeného ve všech stránkach života. Ať se na sebe díva z jakýhokoliv úhlu. Teď samozřejmě nemluvím o penězích, i když na ně vždycky dojde, protože v téhle hnusně konzumní společnosti jsou bohužel peníze něco jako daň za to, že chceš žít. A proto se všichni za nimi tak nějak přirozene ženem. Někdo víc a někdo míň.

A možno „Vyčerpal som dušu“ nie je to správne slovné spojenie pre vyjadrenie naakumulovanej prázdnoty, ktorá sa, potvora, akosi vo mne rozhosťuje a expanduje. Netvrdím, že tam je, len to nejako cítim. Výstižnejšie asi je, že som si nechal vyčerpať dušu. Vlastne som si to akosi neustriehol a prirodzene som to nechtiac dovolil.
Asi som už dostal defekt.
Stále v sebe totiž nosím niečo, čo nemôže ísť von a stále to ťaží. Vlastne môže, ale vždy sa nájde dôvod, prečo neotvoriť ten ventil. Bolo a stále je mnoho pokusov ako tomuto stavu uvoľniť kohútik a vypustiť tak všetko to sadnuté niekte hlboko vo vnútri von. Je tam kal. A zdá sa, že objemovo sa zväčšuje…

Sedím na betóne… predýchavam. V ušiach mi duní každý jeden pohyb srdca ako sa snaží pumpovať teraz zrýchlenú krv. Je divoká ako voda v miestach perejí. Na rukách krvavé fľaky po odreninách a na dlani pravej ruky prasknutý pľuzgier od malej lopatky. Tá hlina je veľmi tvrdá, ťažko sa kope malou lopatkou. Veľká by tam nevliezla a rýľ by sa kvôli množstvu kamenia nedokázal zaboriť viac ako tri centimentre. To už mám vyskúšané. Vŕtačkou s príklepom by sa veru lepšie kopalo.  Som však ohľaduplný – tak ma vychovali – je predsa nedeľa dopoludnia.