… a to je ťažké. Ťažšie ako sa nechať zlákať na zlé chodníčky.

Keď tak premýšľam, tak napriek tomu, že je je to viac ako zženštelé, napriek tomu už fakticky dlho premýšľam o tom, že si zavediem denníček. Trápne, však? Ženy stále poukazujú akí sú chlapi hrozní, lebo sa nevedia otvoriť. Vraj nevedia o svojich pocitoch vôbec rozprávať. A nevedia vôbec používať jazyk rétoricky, hlavne že ho vedia používať na úbohé omieľanie žrádla, pitie piva či lízanie venušinej brázdy.

Teda ešte neodišla celkom, ale mám silný pocit, že je na ceste, chrbtom smerom ku mne sa vzďaľujúc..

Chcem Ti len povedať, že viem, že si tu…

Vieš, tie chvíle sú celkom nepríjemné, keď na ceste narazíš na akúsi prekážku, či mega výzvu a máš sa v tom momente rozhodnúť.

„Preskočiť?“
„Obísť zprava?“
„Zľava?“
„Vzlietnuť snáď?“
„Alebo sa jednoducho vrátiť?“
„A kam teraz?“
„Ako?“
„Je to výzva, či cesta k zániku?“

… ale nie je ticho ako ticho.

Ticho pred vážnymi rozhodnutiami je viac ako želané a upokojujúce.

Ticho po hádke má tiež svoj význam, rovnako ako ticho, keď vzdávame poctu niekomu, kto nás navždy opustil.

Zvykom veru bývalo kedysi písať akési pseudoposudky, ktoré sa s nami vliekli po celý život – ako nám bolo zdôrazňované. Bol som vraj v kolektíve obľúbený

Fajn. To je síce fajn, no do istej miery sa naozaj tá „obľúbenosť“ dá zniesť. Byť stredobodom pozornosti. Pomocou gitarových driftov interpretovať známe i menej známe piesne uškriekaným pubertálnym hlasom, ktoré v tej dobe fičali. Ale aj tie, ktoré boli zakázané. Jéjda, zakázaného toho vtedy bolo až až…

„Tu som“ – pošepkal jej do uška, keď ho s očami plnými mydlovej peny hľadala s rozpaženými rukami v priestore sprchy.