Teda ešte neodišla celkom, ale mám silný pocit, že je na ceste, chrbtom smerom ku mne sa vzďaľujúc..
Continue reading →Odišla
Chcem Ti povedať…
Chcem Ti len povedať, že viem, že si tu…
Nerozhodný
Vieš, tie chvíle sú celkom nepríjemné, keď na ceste narazíš na akúsi prekážku, či mega výzvu a máš sa v tom momente rozhodnúť.
„Preskočiť?“
„Obísť zprava?“
„Zľava?“
„Vzlietnuť snáď?“
„Alebo sa jednoducho vrátiť?“
„A kam teraz?“
„Ako?“
„Je to výzva, či cesta k zániku?“
Ticho
… ale nie je ticho ako ticho.
Ticho pred vážnymi rozhodnutiami je viac ako želané a upokojujúce.
Ticho po hádke má tiež svoj význam, rovnako ako ticho, keď vzdávame poctu niekomu, kto nás navždy opustil.
Continue reading →V kolektíve obľúbený
Zvykom veru bývalo kedysi písať akési pseudoposudky, ktoré sa s nami vliekli po celý život – ako nám bolo zdôrazňované. Bol som vraj v kolektíve obľúbený
Fajn. To je síce fajn, no do istej miery sa naozaj tá „obľúbenosť“ dá zniesť. Byť stredobodom pozornosti. Pomocou gitarových driftov interpretovať známe i menej známe piesne uškriekaným pubertálnym hlasom, ktoré v tej dobe fičali. Ale aj tie, ktoré boli zakázané. Jéjda, zakázaného toho vtedy bolo až až…
Continue reading →Tu som
„Tu som“ – pošepkal jej do uška, keď ho s očami plnými mydlovej peny hľadala s rozpaženými rukami v priestore sprchy.
Continue reading →Dobrý sused – hotové požehnanie
Je celkom bežné, keď bývate v rodinnom dome, že si zavoláte priateľov na akékoľvek tématické a či len také bez témy mecheche. Najmä keď väčšina z nich žijú v panelákoch a vy im s radosťou môžete dať tú slobodu pohybovať sa po čerstvom vzduchu na dvore.
Veď priateľské vzťahy sú dnes na nezaplatenie.
Continue reading →Spomienka na Spartakiádu 1985 – tú poslednú
Je to už skutočne dávno, ale keď si na tie chvíle, keď som mal na sebe oblečené červené trenírky s bielym lemovaním, bielym tričkom s červeným lemovaním a červené tenisky s bielymi šnúrkami (aká to nápaditá kombinácia farieb, že?), len ponožky boli čisto biele (ale len chvíľu) a predvádzal nacvičenú zostavu s lanami priamo na Strahove s tisíckami (10368) rovnako oblečenými chalanmi v mojom veku. Akoby to bolo len včera. Naťahovali sme sa s deväťmetrovými lanami, zakončené karabínami s kovoými krúžkami. Také už nezažijem. Ani ako účastník a ani ako divák. Bola to skvelá atmosféra. Naše vystúpenie trvalo 13 minút a 23 sekúnd. Skúšky a vystúpenia vtedy zhliadlo 1 206 000 divákov. A nám hovorili „kategória starší žiaci.“…
Continue reading →Malakov, Šmorňa a Nepečená torta
Detstvo sa nám často pripomína v rôznych situáciách, však? No dá sa toto poprieť? Asi nie, že? Tieto tri jedlá, napríklad, sú mojim silným mementom, ktoré mňa osobne viažu k detským časom. Rozhodne však nekorešpondujú s trendom zdravého stravovania, no tá chuť, ktorá sa vo chvíli rozplynie na jazyku, ma vždy akoby vráti v čase.
Odrazu behám po dvore, len tak v trenírkach, na nohách ešte ani jeden zrelý chlp, v ústach sa postupne lúčia mliečne zuby s trvalými a môj hlas je o niekoľko oktáv vyšší. Bezstarostný a veselší, kým v dome nám pripravujú jednu z týchto dobrôt. A nadôvažok si nás z času na čas rozmaznávali i neskutočne kalorickou bombou za päť korún československých – odmenou neďeľného Salka. Dnes už len striedmo.
Continue reading →Kedy bude keby bolo?
Prázdno. Všade to žije, len v tvojom okolí je šedé prázdno. Nie je to tým, že by si prežil nejakú traumu a nie je to ani tým, že by si to prázdno sám chcel vidieť. Nechceš. Ale, žaľ, je tam. Ani diera to nie je. „Díra by byla něco, ale tam nebylo nic!“
Continue reading →