Človeku je veľmi ťažko obviňovať sám seba. A je celkom obtiažne hľadať problém v prvom rade – ako sa hovorí – „doma vo svojom vnútri“. Nie je to vraj prirodzené. Je mu ťažko vôbec o tom premýšľat tobôž si to v konečnom dôsledku pripustiť. A preto sme asi ľudia. Robíme neustále chyby. Najmä ak sú podvedomé, čisto neúmyselné a vyrobené v návale „mo“mentálnej emócie.

Túžiš po šťastí? Tak si naň zamier, jednoducho si ho nastav ako cieľ! Dá sa to? Nakresli si veľký terč a do stredu ho zobraz ako desiatku. Ako gro všetkej snahy! Tam budeš mieriť. Ale budeš potom cítiť, že pri dosiahnutí tohoto cieľa to šťastie naozaj nájdeš? Fakt si to budeš myslieť?  No tak si ho rozmeň na drobné a stanov si z jeho fragmentov malé ciele. To budú tie kruhy okolo. A tak si vybuduješ pomyslené schodíky k tomu svojmu veľkému, no nie? A potom? Potom už len postupne, krôčik po krôčiku sa budeš snažiť na tieto malé schodíky našľapovať a plniť na nich úlohy tak, aby si mohol vystúpiť o schod vyššie. Vyššie k ďalšiemu mini-cieľu. Len tak sa dostaneš k tomu veľkému a vysnívanému šťastiu. Nie?

„Kurva, ja som v gitare!“ – povedal prekvapene kamarát, keď sa zhulený váľal na posteli na chate, kde sme silvestrovsky žúrovali. A hneď na to nám do detailov opísal ako sa cíti. Ako nad sebou vidí struny nad kruhovým rezonančným otvorom gitary a ako sa tam ukrčený v sediacej polohe drží rukami jedného z výstuhových rebier akoby ho chceli odtiaľ vytriasť. Pevne a rozhodne…

„Snaž se ve svém životě udělat věci, které Tě odprostí od stresu, nervů a smutku. Udělej to pro svůj lepší život…“

Nie je to tak dávno, keď mi toto povedal jeden skvelý, múdry a navyše veľmi krásny človek!