Poznáš to, nie? Pozrieš do chladničky a ajhľa, číra zeleninová polievka z víkendu a v nej, alebo mimo nej v miske, varená zelenina. Teda za predpokladu, že si ju ešte teplú nevyhodil, lebo nikto z rodiny ju nie je ochotný jesť. Ty z nej ale spravíš jednoduchú prílohu k jedlu – zeleninové pyré a znova im to môžeš tajne naservírovať. Veď možno na to neprídu. O tom ale silne pochybujem. Chuť je predsa výrazná, taká zeleninová…

Detstvo sa nám často pripomína v rôznych situáciách, však? No dá sa toto poprieť? Asi nie, že? Tieto tri jedlá, napríklad, sú mojim silným mementom, ktoré mňa osobne viažu k detským časom. Rozhodne však nekorešpondujú s trendom zdravého stravovania, no tá chuť, ktorá sa vo chvíli rozplynie na jazyku, ma vždy akoby vráti v čase.

Odrazu behám po dvore, len tak v trenírkach, na nohách ešte ani jeden zrelý chlp, v ústach sa postupne lúčia mliečne zuby s trvalými a môj hlas je o niekoľko oktáv vyšší. Bezstarostný a veselší, kým v dome nám pripravujú jednu z týchto dobrôt. A nadôvažok si nás z času na čas rozmaznávali i neskutočne kalorickou bombou za päť korún československých  – odmenou neďeľného Salka. Dnes už len striedmo.

S občianskym vo vrecku čakal som, že sa toho veľa zmení vo chvíli, keď stúpim na osemnásty schod. A nič! Pod mojou váhou ani len nezavŕzgal a ani mi neotvoril tajné dvere. Všetko bolo akési až príliš rovnaké. Pred pár dňami som však stúpil na okrúhly, štyridsiaty schod. Ten síce trochu zavŕzgal, ale v podstate zase nič! Akurát som sa obrátil dozadu smerom tam, kde je prestretý stôl, na ktorom sa vyníma celkom rozdielne jedlo ako tomu bolo pred dvadsiatimi rokmi. Hold, tých skúseností je asi o drobec viac.

„Kurňa, veď zorganizujte niečo“ – povedal jeden kolega na margo chýbajúcich, teda nie tak častých, spoločenských aktivít zo strany zamestnávateľa. Veď budovanie týmov je jeden z aspektov úspešného napredovania celej firmy, no nie? ehm… ehm… patetické, ale stále pravdivé..

„Prečo neješ?“ – pýtam sa svojho syna, ktorý sa len vykrúca na stoličke za stolom namiesto toho aby sa pustil do teplého obeda, no dostávam odpoveď len vo forme sklopených očí niekam pod stôl a odutých líčok. Už nemá význam naliehať, lebo viem o čo ide. Veď ho predsa poznám. Oproti nemu zase jeho sestra rozdeľuje detskú porciu na tanieri na dva tábory, ten, čo je dobrý a všetkých jeho bojovníkov s ruksakmi plnými vitamínov má rada a ten, čo by jej hádam ublížil, ťažkí mäsití smraďoši. Pritom tajne dúfa, že si túto jej aktivitu nevšimnem. No má to význam riešiť?

Júj priatela, dúfam, že Vám nenarobím priveľké chúťky, ale rád by som sa podelil s Vami o pár záberov, ktoré nám pri príležitosti narodenín môjho suseda a tiež aj mojich, spáchali naši hostia na malej domácej sushi párty…

Zemiakové pyré, jedlo prakticky bez práce, akurát to šúpanie zemiakov nemusí byť príjemné, ale vy, ktorí to máte „v ruke“ mi snáď dáte zapravdu. Ale čo s ním, keď sa mäso zje a pyré ostane ležať v chladničke?