Prázdno. Všade to žije, len v tvojom okolí je šedé prázdno. Nie je to tým, že by si prežil nejakú traumu a nie je to ani tým, že by si to prázdno sám chcel vidieť. Nechceš. Ale, žaľ, je tam. Ani diera to nie je. „Díra by byla něco, ale tam nebylo nic!“

Prišla ako blesk z čistého neba a hneď ma chytila za srdce. Nevedel som ako sa brániť. Nevedel som ako budem reagovať. Budem sám sebou a či panikáriť? Napriek tomu, že som predtým o nej ani len netušil som sa na ňu tešil od chvíle, keď sa mi o nej donieslo. A ten pocit, keď už nebudem tým, kým som bol doteraz, bol tak nesmierne vábivý…

… a zajtra prídi k nám. Povedala mu na rande, keď sa lúčili. Naskočil do autobusu a ešte z okna jej zamával tešiac sa, že ju zajtra znovu uvidí. Bol rád, že budú u nej doma. Vonku sa naháňali vetry – po ulici, medzi domami, ale nakúkali aj do autobusu. Chlad sa cez oblečenie drzo dotýkal nahej pokožky. Až striasalo.

Bolo to už dávno, keď naše deti ešte len spoznávali svet, no môj vtedajší kolega, perfektný človek (zdravím Ťa Ľuboš), mi na základe svojej skúsenosti so svojou dcérou povedal toto: „Peťo, mať deti je super vec. Ale len tak do jedenásť rokov, kým to príde do puberty. Potom to treba zabiť a začať odznovu.“…

Jo, jo, takhle nějak to bylo, jedlo se, zpívalo a pilo… A herci zhodili svoj šat zo svojich duší, keď opona zastrela posledné pohľady divákov predtým hladne sledujúc ich predstavenie. Z tváre pozhadzovali masky určené pre karneval pracovného života a znovu boli sami sebou. Vraj konečne.