… zodvihol ju zo zeme. Na pančuchách sa jej ťahalo očko z odretého kolena kde sa jej leskol malý fliačik krvi. Vystrašene pozerala okolo seba hľadajúc po zemi, okrem príčiny – prečo spadla, i svoje rozsypané veci z kabelky. Z lodičky sa jej odlomený opätok bezmocne váľal po zemi a možno potichu volal smerom k tej druhej: „Kamarát, nenechávaj ma tu!“ Nepočujúc toto tiché volanie jej pomohol pozbierať zo zeme vypadnuté veci z kabelky a milo sa na ňu usmial i napriek tomu, že tvár mala stále „zaborenú“ do okolitého chaosu na zemi. Bolo mu jej ľúto. Jej červené líce, ktoré ako jediný kúsok tváre, bolo vidieť cez prameň prehodených vlasov, prezrádzalo ako sa hanbí za svoju neopatrnosť.

Keď ti z neba padá voľným pádom vlastná mama, priznám sa, sú to zmiešané pocity. Aj za ňu a aj za seba. So zalomeným krkom a pohľadom do výšin vidíš najprv len malú bielu bodku, ktorá práve vypadla z lietadla, rútiac sa neskutočnou rýchlosťou k zemi. Takmer po minúte sa tá biela bodka zmení na viditeľný kus farebného obdĺžnika, na ktorom je zavesené niečo v spleti rôznych farieb, ktoré nie sú v tomto momente zo zeme vôbec, ale vôbec identifikovateľné… Len ty vieš, že je tam.

Takto pred desiatimi rokmi sme traja ženatí chlapi nechali svoje manželky doma samé nech si oddýchnu a pobalili sme svoje štyri trojročné deti na jednu noc ukázať im čaro stanovania. To sme ešte netušili, že z toho bude každoročná víkendová tradícia.

Presne ako z obľúbeného filmu „S Tebou mě baví svět.“ Dve skvelé noci a dva a pol skvelého dňa v roku si deti užívajú svojich otcov, tatkov – čoby kamarátov a samozrejme aj svojich kamarátov. Tie ich rozžiarené oči za to vskutku stoja…

Všetko je tu pre mňa nové. Sedadlá sú nové, cez okná vidím celkom iný svet, zvykám si, ale stále to nejde. Som netušil, že jeden prestup može viesť k celkom inému pohľadu na život… tak teda ešte jeden článok na tému vlak profesného života, alebo List pre cestujúcich v pôvodnom vlaku.

Na breh mojej pamäte práve vyplavilo ako sme za komunistov s otvorenými ústami pozerali reklamné spoty na zahraničných kanáloch. Tí šťastnejší to videli v sýtych farbách, takže zážitok v porovnaní s naším čiernobielym „vajíčkom“ bol prinajmenšom zaujímavý.

Pobehujem po vlakovej stanici ako šialený. Už vyše mesiaca sa pýtam pri každom okienku, či by ma nezobrali na vlak, či nemajú pre mňa miestenku, alebo aspoň miesto v uličke, aby som sa pohol ďalej a nestál tu len tak na podpore od zriadencov. Vidím tu mnoho ľudí, ktorí necestujú, čo ešte na vlak nastúpiť nechcú, lebo im to takto asi vyhovuje, alebo sú rovnako zúfalí v hľadaní toho správneho vlaku ako ja. Najviac je ich sústredených pred okienkom, kde musia dokladovať dôvody, prečo tu chcú ostať, no ja chcem ísť ďalej. Naučiť sa ako to v tom novom vlaku bude fungovať, prispôsobiť sa jeho farbe a byť tam užitočný rovnako ako pre strojvodcu, či v záujme vlastnej spokojnosti. A znova sa tešiť zo života ako predtým…

„Work – life balance?“– alebo život na hrane?  Ja som sa nehlásil, no kým neprejdem na koniec, neuvidím, kde som bol a čo som urobil. Ešte ma, prosím, zo života neodhlasujte, chcem ešte vidieť, čo je za najbližším rohom….

Žiaľ je to tak. Nedá sa pripraviť sa na odchod blízkeho a milovaného človeka, nech sa akokoľvek snažíme, nech si to akokoľvek racionálne zdôvodňujeme, a je úplne jedno, či ho strácame pred očami pomaly, alebo veľmi pomaly. O náhlom odchode na druhý svet ani nehovorím, no v každom prípade nám ostáva večná rana na srdci s kozmeticky neopraviteľnou jazvou.