Príliš sme si asi každý už zvykli na svoje trápenia, každý na tie svoje bremená, ba dalo by sa povedať, že sme si ich priam prirodzene prisvojili, pretože potom, keď naskytne sa príležitosť to zmeniť, tak sa jednoducho stiahneme späť do svojej ulity, teda do toho priestoru, na ktorý sme už zvyknutí a jednoducho ju necháme odplávať. Pretože tak je to možno najjednoduchšie. V tom sme jednoducho doma, v tom sme jednoducho dobrí. Toto ľudia asi robia.

Keď páni vlci vyjú, bijú sa a pijú. Keď cítia, že v rajóne sa zmena blíži, nevrlo na mesiac hlavu dvihnú a odpoveď zo sfér vyšších čakajú. Veď nik z nich nevie, čo bude, až spln sa skončí a mesiac cúvať začne. Veď nik nevie, kto prežije z nich tento spln a kto z nich sa nasýtený a či o hlade do brlohu vráti.

Je mi naozaj nanič. Každý večer sa napriek tomu – ani neviem vlastne komu – poďakujem za prežitý deň a dúfam, že ráno bude lepšie. No príde večer a zase tie isté hnusné pocity, ale znova sa poďakujem, lebo viem, že môže byť ešte horšie ako je toto.
Je mi ale nahovno a to je fakt!

Nemala by byť nedeľa tak trochu oddychová? Ono, keď toho máš veľa, tak sa nejaká tá práca musí rezervovať aj práve na tento oddychový deň – veď pre niekoho je aj tento deň ako kažý iný. – no mám pocit, že som to tentokrát asi prehnal. Ale bol to krásne využitý deň. No veď posúď sám…

Raz mi jeden Anjel podsunul do pozornosti článok s názvom „O mostu stavěném jen z jedné strany“.  Po jeho prečítaní som ostal v zamyslení ešte dlhú dobu. Veľmi sa mi ale páčila myšlienka, ktorú si teraz dovolím zacitovať. Táto silná myšlienka popisuje ako postaviť vzťah tak, aby sa neprepadol do priepasti pod ním:

„Most se nikdy nestaví z jedné strany. Most se staví tak, že se na obou stranách vybudují základy. Dostatečně silné na to, aby unesly společnou stavbu. Poté se na oba pilíře přistavují mostní díly, až se obě strany nad propastí sejdou a propojí.“

Sme ako súsošie stojace na pol ceste medzi Bratislavou, Kysucami a Austráliou. Presne tak! Sám neviem kde to vlastne je a či toto súsošie vôbec stojí. No keď oči zatvorím, vidím ho v plnej kráse. Tí dvaja tam k sebe jednoducho patria.

Niekedy je človek nútený sa zamyslieť. Ja viem, že tento úkon zyvčajne bolí – ako sa vraví – no jeho výsledkom býva vždy myšlienka. Myšlienka aktívna, ktorej niekto vraví nápad, alebo len taká ostýchavá, či spomienková. Verím, že na kategorizácií myšlienok by sa vedel kde-kto vyblázniť.

Avšak hranica medzi myšlienkou a posluchom, či vstrebávaním písma, je len ako tenká blana – vyvstalo mi odrazu v jednej myšlienke pri počúvaní audioknihy. Bolo to ešte vo fáze príbehu, kedy spoznávaš osoby a obsadenie, takže chceš dávať dobrý pozor, aby si sa sám neskôr nevyradil ako piate koleso u voza. A v jednej nebadanej chvíli, bác, to koleso odrazu odletelo a už si celkom inde.

Ďaľšie z mnohých rán, keď spurne vytlačený z postele sa ti akosi nechce do života. Dennodenne tie isté situácie, tie isté, prácne vyfiltrované mini radosti, tie isté túžby, ktorým akoby naschvál niekto hádže ostré polená pod nohy… a k tomu ešte tá tajená fyzická bolesť, ktorá vždy prekvapí nečakane novým spôsobom. Ale aspoň viem, že dýcham, že som ešte tu…
Tie zimné rána už také bývajú…

Trochu recesie pohrať sa s názvom tejto kapely nezaškodí. Keď sme dávnejšie „pařili“ s Golemom (takú má prezývku ten „najväčší“ z nich a nielen telom, ale i duchom), boli sme celkom kreatívni. Tým, že človek nemladne, sme z názvu ich kapely Passage spravili Pás Ejdž, nech i v názve kapely trochu reflektuje vek. Alebo len čas, ktorý tak letí aj bez našich blbých kecov?